Lidé a projekty

Andrej Juhaniak - Ako som opustil zamestnanie

Publikoval Jana Albrechtová19.11.2017

Může za to výchova, vzdělání a vědění? Když udělá dítě ve škole chybu, je potrestáno, je to správně? Nebo to naopak v dětech zabíjí kreativitu, kterou by jako dospělí mohli znásobit a žít život, po kterém touží? Že se člověk chybami učí je staré známé a opravdu pravdivé rčení. Nad tímto a nejen nad tím se Andrej Juhaniak zamýšlí do hloubky. Možná také stojíte před rozhodnutím, zda se vydat po vlastní ose, nebo zůstat v tom svém "jistém" zaměstnání, tak jak to kdysi řešil Andrej, který se s vámi podělí o tom, kterak své zaměstnání nakonec opustil.

Andrej Juhaniak - Ako som opustil zamestnanie

Ako som opustil zamestnanie – tak jak to ve vašem případě bylo? Jaké to je opustit zaměstnání? Co se vám v tu chvíli honilo hlavou? Co vás naučilo nejvíc? Čeho se lidé, rozhodnou-li se pro tentýž krok, nejvíce bojí?

Väčšina ľudí je zamestnaných lebo „musia“, nikto im nedal to pravé vzdelanie potrebné na dnešný svet a tak sa stali (často nie ich vinou) ekonomickými otrokmi, kde ich život je už iba aktom prežívania a splácania svojich záväzkov. Najhoršie je na tom to, že ľudia to majú vsugerované ako normálnu vec, nejaký pomyselný štandard, priemer, môžeme to nazvať akokoľvek. Koreňom všetkého je výchova, vzdelanie a vedenie, bez toho aj tie najväčšie talenty zhasnú a spadnú do kategórie priemer. Ja som si to uvedomil v pomerne skorom veku, no nemal som ani jednu z tých troch vecí, ktoré spomínam v predchádzajúcej vete, tak cesta bola náročná, teraz viem, že je to to najlepšie čo ma stretlo. Dal som si v živote jediný cieľ a to, že sa stanem slobodným a svojimi skúsenosťami a výsledkami budem inšpirovať aj ostatných, aby tak učinili. Nebojím sa ľuďom často aj kontroverzne nastaviť to pravé zrkadlo a vyvolať v nich tvrdý vnútorný dialóg samého so sebou.

Aké je to opustiť zamestnanie?

Pre každého to je iný pocit, lebo každý má iné pohnútky, motiváciu a štartovaciu čiaru, preto môžem hovoriť iba o svojich pocitoch a skúsenostiach. Pre mňa to bol prirodzený vývoj, nebolo to zo dňa na deň, pracoval som na tom dlhodobo, to väčšina hlavne mladých dnešných ľudí nechápe, chcú všetko hneď. Je to pocit slobody, no sloboda znamená prebrať zodpovednosť za svoj život a často (ak riadite firmy, obchodné tímy atď.) aj zodpovednosť za druhých ľudí. To si tiež ľudia „snívajúci“ o slobode neuvedomujú, myslia si, že keď opustia zamestnanie automaticky nebudú nič robiť. Keď sa na to spätne pozerám, tak si hovorím, že prečo som tak neučinil už dávno predtým, no všetko je tak ako má byť.

Čo sa mi vtedy honilo hlavou?

Na ten deň si pamätám ako by to bolo včera, bolo leto, ako prvé som bežal k priateľke a oznámil som jej, že až teraz sa začína ozajstný život. Vedel som, že ma čaká ešte veľa práce, no bol som odhodlaný a nadšený, to mi vydržalo dodnes.

Čo ma naučilo najviac?

Na túto otázku vždy odpoviem jednoznačne a to chyby. Školský vzdelávací systém deti za chyby trestá, tým v nich zabíja kreativitu. Otvorene hovorím o tom, že v živote som spravil viac chýb ako správnych rozhodnutí. A to je to čo ma najviac formovalo, vďaka tomu moji klienti nemusia moje chyby opakovať. Tak isto ma veľa naučili ľudia lepší odo mňa v akomkoľvek smere, vďaka tomu si vypestujete pokoru, tá tiež často u ľudí chýba.

Čoho sa najviac ľudia boja pri rozhodnutí opustiť zamestnanie?

Najviac sa boja práve toho rozhodnutia, základom úspechu v čomkoľvek je urobiť jednoznačné rozhodnutie, neobzerať sa späť, že čo by bolo keby. Najhorším nepriateľom je ľudský mozog, ten dokáže vygenerovať milión logických odôvodnení prečo nemôžete dokázať tamto či ono. Domnievam sa, že základným strachom je strach o prežitie, to súvisí s tým, že ľudia za tie roky v škole a v novodobom otroctve zabudli dôvod, pre ktorý prišli na tento svet – čo je ich poslanie. To je nutné znovu objaviť a potom s týmto strachom dokážu žiť. Naschvál píšem, že s ním dokážu žiť, strach sa nedá prekonať, je prirodzený a dokonca pre život nevyhnutný. Umenie je konať aj počas toho, keď máte strach.

Na vašich facebookových stránkách radíte, jak v sobě najít vítěze. Myslíte, že se mnoho lidí cítí být naopak těmi poraženými? Co primárně dělá z lidí vítěze a co naopak ty poražené? Může to takto každý v sobě „přeprogramovat“?

Ľudia sa cítia rôzne, ak mám byť úprimný, tak svet úplne kašle na to ako sa cítite. Neviem či sa cítia porazenými, pocity sú vždy subjektívne. Denne pracujem s množstvom ľudí, prešli ich cezo mňa desaťtisíce, postupne sa vám začnú vynárať vzorce chovania a určité typy osobností. Aj keď som pocitový a intuitívny človek, tak chcem tým povedať, že tu vsádzam na svoje skúsenosti a zásadný fakt a to je ten, že KAŽDÉ dieťa sa do tohto sveta narodí ako bezbranná bytosť, to znamená ako obeť systému, tradícii, výchovy, kultúry, politickej a ekonomickej situácie daného spoločenstva. Tie základné sú rodina a škola. To znamená, že ak by sme to isté dieťa od narodenia dali do slušnej rodiny, podporovali jeho talenty, kreativitu, dovolili mu robiť chyby, dali mu to pravé vzdelanie, tak sa z neho stane úplne iný človek (dokonca sa zmení aj jeho výzor) ako keď bude vyrastať v neusporiadanej rodine, sociálne a ekonomicky slabej, v školskom systéme, kde je trestaný a šikanovaný atď. A to sa bavíme o tom istom človeku. Sú dokonca dôkazy, že z človeka vychovaného vlkmi sa stalo „zviera“. Ja som zažil tú druhú možnosť, verím, že to vo mne vyvolalo tú vnútornú motiváciu a dravosť s tým niečo urobiť. Viem, že je to možné a teraz tieto skúsenosti posúvam ďalej.

Čo primárne z ľudí robí víťazov a čo porazených?

Jednoznačne ich postoj k životu. Človek môže prehrávať, vyhrávať, zažiť vrcholy a pády, no ak sa sám vo svojom vnútri nevzdá, tak vždy ostane víťazom. Hovorím, že s dlhodobého hľadiska je svet spravodlivý, s krátkodobého často krutý, ak sa človek rozhodne podstúpiť zmeny, tak často práve tí ľudia od ktorých čaká najväčšiu podporu(rodina, priatelia, spolužiaci, kolegovia), sú tí ktorí sa mu otočia chrbtom. Keď prejdú týmto „peklom“ tak sú na dobrej ceste stať sa víťazmi, no opäť začať treba u seba. Svet patrí tým, čo sa neposerú!

Môže to každý v sebe „preprogramovať“?

Áno, môže, no nie každý chce. Alebo lepšie povedané chcú všetci, no nie každý je ochotný pre to niečo urobiť. Aj tu platí tzv. Paretovo pravidlo, kde 80% ľudí sú tí „porazení“, chudobní, chorí, neúspešní atď. a naopak 20% sú tí víťazi, bohatí, zdraví a úspešní.

Ne každý přeci ale může pracovat na svých snech. Přeci musí existovat lidé, kteří budou plnit sen někoho jiného. Stejně tak, jako lidé ve své podstatě plní váš sen. Čistě teoreticky, jaké by to bylo, kdyby se každý jediný člověk na světě rozhodl, že si začne plnit si svůj sen?

Hehe, s tým výslovne nesúhlasím. Pozeráte sa na to s krátkodobého hľadiska, z toho dlhodobého je svet spravodlivý a môže tak činiť každý. Vysvetlím Vám to z praktického hľadiska. Život je energia, ktorá sa neustále transformuje, z myšlienky vznikne hmota, zo života smrť atď. Svet je neustály cyklus a vďaka tomu je to možné, každý máme štartovaciu čiaru, prežívame svoju vlastnú transformáciu, samozrejme ak máme to správne vedenie, tzn. že ak som sa ja narodil, nemal som skúsenosti, tak isto som pracoval pre niekoho iného(často aj zadarmo a niekoľko rokov), až keď som bol ochotný sa učiť, prevziať zodpovednosť som mohol pracovať na seba a neskôr viesť ľudí, aby pracovali pre mňa. To isté sa deje s „mojimi“ ľuďmi, tak isto na sebe pracujú, niektorí už pre mňa nepracujú, naučili sa ako byť slobodní a majú vlastné aktivity, teraz zamestnávajú aj oni. No ako sme sa bavili o tých cykloch, tak ja aj oni raz zomrú, budú tu ďalší atď. Otázka je, že či človek chce a prevezme tú zodpovednosť. Ostatné sú výhovorky. Ja napríklad som popri práci 12 hodín denne pracoval ďalších 6 hodín denne na sebe, žiadne víkendy, dovolenky atď. A to veľa ľudí jednoducho nedokáže alebo nechce, žiť niekoľko rokov tak ako ostatní nechcú, aby mohli neskôr žiť ako ostatní nemôžu. Títo ľudia, si chcú „odrobiť svoje“ a mať pokoj. Jednoducho nemajú gule na to, aby sa zo sna stal cieľ a začali na ňom pracovať. Preto si zaslúžia to čo majú, ešte raz svet je z dlhodobého hľadiska spravodlivý.

Video  Andreje Juhaniaka

Sledovat Andreje můžete i na jeho Instagramu.

Foto: Kamil Bušniak - sledujte na Instagramu

Komentáře (0)

Pro přidávání komentářů musíte být přihlášeni.

Partneři magazínu
další partneři
© 2017 BYZMAG.cz, Všechna práva vyhrazena.
made with    by esmedia